Školské noviny

Keďže sme v stredu večer nemali všetci čas na sprchovanie, rozhodla som sa, že si vo štvrtok ráno privstanem a pôjdem sa osprchovať. Takže som sa pekne krásne zobudila asi o 5:50 (samozrejme s budíkom) a vybrala som sa do sprchy. To, že bola v izbách pomerne dosť zima, som vedela. Ale to, že ráno trvá asi 5 minút, kým začne tiecť teplá voda, som nevedela. Čo už, trošku otužovania mi neublížilo.

Tak ako každý deň, aj dnes sme o pol 8 mali raňajky. Po raňajkách sme sa išli naposledy obliecť do oteplovačiek a poslednýkrát sme sa všetci tlačili na chodbe pri obúvaní lyžiarok. Naposledy sme nasadli do autobusu a naposledy sme sa vybrali na svah.

Keďže to bol posledný deň, všetci mali ísť úplne hore na kopec. Nebudem klamať, mala som z toho trochu strach. Ešte pri raňajkách niekto hovoril, že tí, ktorí sa boja, môžu zostať dole s pančelkou Ondrášikovou. Ja som sa, samozrejme, z nejakého aj mne doposiaľ neznámeho dôvodu, bála, tak som sa spýtala v hangári pančelky, či teda môžem zostať s ňou dole. Asi po 10 sekundách som dostala od pani riaditeľky odpoveď v podobe rázneho NIE, lebo ja sa údajne viem lyžovať, že mám dobrú techniku, že sa nemám čoho báť. Keďže som sa bála tam ísť, rozplakala som sa. Ako sa nad tým teraz zamýšľam, príde mi to trápne. Už by som sa druhýkrát nerozplakala. Bolo to celkom zvytočné.

Ako v stredu, tak aj dnes sme sa rozdelili do dvoch skupín. Najskôr sme si išli všetci odniesť batohy do takého prístrešku alebo čo to bolo a potom sme sa išli lyžovať. Skúšali sme tam ten curvingový oblúk a ako sme išli dole, pani riaditeľku nabrala nejaká snowboardistka. Chvalabohu sa jej nič nestalo. Potom sme sa ešte párkrát spustili a išli do bufetu na prestávku.

Po prestávke sme sa všetci spojili do jednej skupiny. Urobili sme tzv. záverečný slalom so živými bránkami. Jednoducho sme sa postavili do radu dole z kopca a pančelka Radvanská nás každého jedného natočila. Keď sme došli až k pome, rozdelili sme sa do dvojíc – lyžiar, ktorý bol v prvej skupine a lyžiar, ktorý bol v druhej skupine – a dvakrát sme sa spustili dole. Ja som bola vo dvojici so siedmačkou Andreou. Musím povedať, že nám to išlo celkom fajn. Až na to, že mi pri prvej jazde vynadalo nejaké dievča, že som jej vraj údajne vošla do cesty a pri druhej jazde nás nabral taký lyžiar, ktorému sa šmykla lyža na ľade a najskôr nabral Andreu a ona potom mňa. Nič sa nám, našťastie, nestalo. 

Potom sme sa vyviezli hore pomou, pobrali sme si batohy z prístrešku a vybrali sme sa dole do hangáru. ÁNO, cez ten útes dole. Dnes nám to netrvalo až tak dlho, možno 10 - 15 minút. Keďže to bola posledná jazda, snažila som sa nespadnúť a zalyžovať to tak, ako to najlepšie viem. Zo svahu sme išli hneď do hangáru sa vyzuť a pobrať si už všetko na chatu. Spravili sme si ešte poslednú fotku a nastúpili do autobusu (dojímavý moment).

Po príchode na chatu sme ako každý deň mali obed a po obede naposledy oddych, počas ktorého sme si pripravovali program na večernú aktivitu s názvom Izba baví izbu. Naša izba a vedľajšia izba sme vymysleli (vlastne ja som vymyslela), že zarecitujeme Marínu, lebo sme nechceli ani tancovať, ani spievať a zarecitovať Marínu bolo jediné, čo sme boli ochotné všetky urobiť. Takže ako vždy sme sa o pol siedmej vybrali do jedálne, kde sme si najskôr pozreli videá zo svahu, potom sa navečerali a po večeri nastal čas na program. Program bol dosť zaujímavý – od kvízov (jeden som aj vyhrala) cez tance až po našu Marínku. Poviem to na rovinu, nič trápnejšie som v živote nezažila. Ale šak čo už. Nevadí. Po programe sme upratali jedáleň a pobrali sa na izby spinkať…