Školské noviny

Po raňajkách a neustálom rannom sťažovaní sa, že ma všetko bolí, sme sa po tretíkrát vybrali autobusom na svah Roháče – Spálená. Ako každý deň, aj v stredu sme si išli do hangáru po lyže a palice. Z hangáru sme sa išli na svah obuť a dať si rannú rozcvičku. Po rozcvičke sme sa opäť rozdelili na dve skupiny – jedna išla hore lanovkou a druhá zostala dole. Ja som bola v skupine, ktorá zostala dole. My sme sa najskôr na rozcvičku niekoľkokrát spustili z menšej pomy.

Potom sme išli na väčšiu pomu, z ktorej niektorí máme trošku traumatizujúci zážitok z pondelka. Ako sme čakali v rade sa nám prihovoril taký pán, lebo Dominika K. povedala niečo po trnavsky. Dali sme sa s ním do reči a zistili sme, že je z gymnázia v Modre  a že je triedny učiteľ bývalého žiaka našej školy.

Konečne sme sa dostali na pomu. Po ceste pomou som sa samej seba pýtala, že čo to vlastne robím. Po vysadnutí z pomy sme sa všetci počkali a potom sme sa po jednom spustili dole. Potom sme sa asi ešte dvakrát spustili z väčšej pomy a potom išli dovnútra do toho bufetu, či čo to bolo, na prestávku.

Na prestávke pani riaditeľka vymýšľala spôsob, ako ísť hore na kopec lanovkou tak, aby sme išli všetci. Nakoniec vymyslela, že tí, ktorí ešte nevedia lyžovať tak dobre alebo nechcú lyžovať celý kopec, pôjdu bez lyží a vybavia si, či im dovolia odviezť sa lanovkou aj dole a my ostatní pôjdeme na lyžiach. A tak sme  poslali posádku „nelyžiarov“ aj s našimi batohmi do hangáru a my, „lyžiari“, sme sa vyviezli na väčšej pome na kopec, odkiaľ sme zlyžovali k lanovke (aby sme nemuseli šliapať pešo s lyžami). Taká poznámočka k tomuto, že ako sme sa vyviezli tou pomou, tak som reálne asi zabudla, ako sa lyžuje. Reálne som sa strepala asi päťkrát, lebo som nevedela, ako mám zabočiť do „v“, pretože som furt nejako tu spodnú nevedela vyrovnať. Ak mám byť úprimná, viac som sa bála lanovky ako kopca. Nakoniec lanovka bola v pohode a kopec bolo to horšie. Hore sme vysadli z lanovky, niektorí s menšími ťažkosťami a, samozrejme, sme si hneď urobili fotku ako dôkaz, že sme boli všetci hore už v stredu.

Po fotení a pokynoch ako pôjdeme a kde sa budeme čakať, sme sa po jednom začali spúšťať dole. Prvý menší kopček sme zlyžovali celkom v pohode, no potom prišiel ďalší trošku strmší, na ktorom sme viackrát popadali dosť zaujímavo. Napríklad ja som sa velice rozhodla, že skúsim urobiť curvingový oblúk namiesto „V“, pretože sme to v utorok skúšali s pančelkou Radvanskou dole na kopci a párkrát sa mi to podarilo, tak som to chcela skúsiť aj tu.

Samozrejme, že sa mi to nepodarilo. V skratke, ako som zatáčala doprava, prekrížili sa mi lyže a padla som na držku. Ako som padala, ešte som sa zošmykla nejaké dva metre z kopca štýlom válania sudov. Vtom momente som sa modlila, aby som nemala nič zlomené, lebo ma bolelo celé telo. V šoku som zostala asi 5 sekúnd ležať na zemi  a vybehlo mi aj pár sĺz. Po tých piatich sekundách som sa začala snažiť postaviť sa. Ak niekto niekedy povedal, že do tretice je všetko dobre, tak, vážení páni a vážené dámy, ten človek KLAMAL. Lebo ja som sa z tej zeme postavila asi na milióntykrát a nie na prvý, ani druhý a ani na tretí. Takže keď som sa konečne postavila, OPATRNE som zlyžovala k bufetu, kde sme sa stretli s druhou skupinou.

Pri spomínanom bufete sme sa stretli s druhou skupinou, pančelkou Radvanskou a pančelkou Ondrášikovou. Boli sme tam asi 2 minúty aj s čakaním na to, kým sa niektorí znovu obuli do lyží a hneď po tom sme sa rozdelili do dvojíc (každá dvojica mala na seba čakať počas lyžovania) a išli sme dole, teda k ďalšej pome. Medzitým nás pani riaditeľka stihla natočiť ako lyžujeme (v tej chvíli nič moc v mojom prípade). Keď sme konečne dorazili k pome sa tí, ktorí vládali, vyviezli hore  a zlyžovali to ešte raz a tí, ktorí si už chceli ušetriť sily na dolyžovanie dole, zostali čakať pri pome.

O desať minút neskôr, celá posádka opäť pokope plus ešte pančelka Ondrášiková, sme sa vybrali na strastiplnú cestu dole k hangáru. Najskôr to vyzeralo okej, až kým sme sa nedostali na miesto, na ktoré som sa aspoň ja osobne dostať nechcela. Lebo ono to nebola že mierna strminka dole, ono to bolo že strmina KOLMO dole. Reálne jak útes alebo taký ten vyhliadkový balkón (alebo čo to je) na Lomnickom štíte. Túto strminku sme zlyžovávali asi tak 30 minút. Keď sme sa konečne dostali do hangáru, vyzuli sme sa z lyží a počkali sme na autobus, ktorý nás odviezol na chatu.

Akonáhle sme prišli na chatu, prezliekli sme sa zo spotených vecí a išli sme na obed. Po obede sme mali zaslúžený oddych, počas ktorého sme, samozrejme, dostali pracovný list na vypracovanie, aby sme sa náhodou nenudili :). O pol siedmej sme sa všetci stretli v jedálni, kde sme si pozerali videá zo svahu. Potom nasledovala večera, po ktorej sme hrali Kahoota zo slovenčiny. Prví traja dostali sladkú odmenu a jeden posledný musel vo štvrtok šliapať pešo na kopec (spoiler – nakoniec nemuseli). A tak sa po kahootovi naša dolnoorešanská posádka pobrala na izby spinkať, aby nabrala sily na posledný deň...

(Nelka, 8. ročník)